sk/en
close

Debris Company: Glitch

Výtvarno-akusticko-performatívna inštalácia Glitch (waiting for error) v pohybovej metafore reflektuje krízu súčasného človeka a sveta. Završuje dvojročný projekt Trilogy (WOW!, ÚNOS EURÓPY, JÓB) súboru minimalistickou tanečnou performanciou Stanislavy Vlčekovej a scenickou inštaláciou Alexa Zelinu, v ktorej cez meditatívny a koncentrovaný výraz odkazuje k rozporuplného vzťahu človeka k planéte a prírode, jeho túžbe po moci a zároveň priamej závislosti od nej a pokusoch šamanského, sústredeného načúvania.

Debris Company je slovenský tanečný súbor sústredený okolo režiséra a hudobníka Jozefa Vlka a choreografky Stanislavy Vlčekovej, ktorý už celé desaťročia prináša komplexné scenické koncepty a osobité pohybové či gestické tanečné realizácie inšpirované veľkými dieľami literatúry.

 

***

Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

O predstavení diskutovali: Katarína Cvečková, Marek Godovič, Maja Hriešik

 

Katarína
Ide o predstavenie, ktoré malo uvedenie na samom konci sezóny v Bátovciach a následne v bratislavskej galérii Umelka, v čase hodnotenia z neho nebolo dostupné video, takže ho nevideli všetci z nás.  Vznikalo počas dlhodobej rezidencie v Bátovciach, v obkolesení prírodou. Najzaujímavejšie na ňom mi prišlo prepojenie vizuálneho aspektu (kostýmu a prepracovaného objektu zaveseného nad tanečnicou, či celkové priestorové riešenie) a choreografie. Videla som ho síce v divadelnom priestore, v Bátovciach, teda v priestore, ktoré viac podčiarkovalo tanečnú zložku, no možno v galerijnom mohlo ešte viac vyznieť práve toto spojenie. Tanečné telo je v galerijných projektoch (napríklad aj v práci Martina Talagu) rozpohybovaná inštalácia. V divadelnom priestore Stanka Vlčeková a jej tanečný prejav po veľkú časť diela predsa dominovali, objekt visel dosť vysoko, mimo môjho zorného uhla, a až v záverečnej fáze som si ho viac uvedomila a obe zložky sa prepojili významovo.
V Glitch vystupuje do popredia distopická téma, či skôr eko-enviro uvedomelosť, ktorou uzatvára Debris Company svoju trilógiu, ktorú odštartovalo Wow!. V rámci choreografie je dominantné zvliekanie a opätovné obliekanie sa. Kostýmom, jeho hnedou farbou a maskovaním tváre Stanky Vlčekovej mi tanečnica pripomínala akéhosi vtáka, ktorý sa rodí a následne stráca perie, alebo sa obnažuje. Chvíľami zase farebnosťou sa mi menila na obraz Matky Zeme, ktorá sa obnažuje, odlupujú sa z nej vrstvy, je neustále v boji. Nevyzerá tak ako kedysi. Veď aj zemeguľa, ktorá nad tanečnicou vysela, tiež nevyzerala tak, ako kedysi, sú na nej nové vrstvy, nové obsahy.

Marek
Umiestnenie divákov bolo do polarénovitého tvaru, boli sme veľmi blízko tanečnice a teda objekt nad ňou bol aj v tom menšom priestore galérie spočiatku mierne potlačený, nepriťahoval pozornosť.
Celkovo to pôsobilo akoby sme sa pozerali na vlastnú planetu z odstupu, z inej planéty. Aj tanečnica je v akomsi medzipriestore, na čo narážajú aj autori v bilténe, že ide o akýsi očistec, miesto, kde sa musíme rôznych vecí zbaviť, aby sme prešli do inej sféry. Glitch vnímam ako dovätok k Wow, nasvädčuje to aj grafické riešenie bilténov a plagátov, ktoré definoval ten istý výtvarník.
Na jednej strane je tam téma apokalypsy, medzičasu alebo bezčasia, v rámci ktorého sa veci menia, pravdepodobne k horšiemu, na druhej je to zrkadlo nás samých, keď sa zapozeráme do objektu zemegule sú tam miniatúry ľudí a vzniká dojem, že sa zrejme pozeráme sami na seba v rôznych situáciach.
Ak sa na to pozeráme v náväznosti na WOW!, ktoré má v niečom podobnú tému, tak je zaujímavé aj to ako sa po čase zmenilo uchopenia tela tanečnice v kostýme. Kým vo WOW! bol biely, čistý, rokokový, podčiarkoval krásu a robil z tela exponát, tak tu kostým odkazuje k martýriu, aj on aj práca s fyzikalitou skôr podčiarkujú trápenie.
Glitch je omnoho intímnejšie vysporiadanie sa s podobnou témou, tanečnica s kapucňou bola chvíľami beckettovská. A napadla mi istá paralela aj k prvým inscenáciam Hubrisu, možno to spôsobil aj ich návrat do nedivadelných priestorov a práca s aburditou.

Maja
Pre mňa kostým odkazoval aj k akémusi stredovekému martýriu, zrejme to bolo jeho hnedou farbou a podobnosťou s mníšskym hábitom ale aj kožená čiapka podčiarkovala pre mňa akúsi bezpohlavnosť, androgýnosť tohto mnícha, ktorý sa modlí svoju poslednú modlitbu, skôr než by ma to odkazovalo k predstave plodnej matky Zeme, ktorú spomínate. Ale nejednoznačnosť kostýmu, či odlišné obrazy, ktoré prostredníctvom neho čítame, sú pravdepodobne zámerné, Debris Company radi vrstvia na seba nejednoznačne interpretovateľné prvky, podčiarkujú otvorenosť možného spôsobu čítania diela.
Čo sa týka tanečného prejavu Stanky, najviac ma zaujali tie okamihy, v ktorých pod kostýmom mizla a vďaka tomu potlačila expresivitu vo výraze a gestách, v ktorých je inak už povestná. Naozaj ma nadchol obraz morfovania jej ľudskej formy do nejakej inej podoby – napríklad ten okamih keď len vibrovala priestorom celkom zahalená v hábite až to vyzeralo že pláva ako chobotnica morom. Na niečo podobné si spomínam aj vo Wow, kedy jej kĺby smerovali neuveriteľnými smermi, roztápala sa na bielom baletizole, čiže pohyb nebol v geste a výraze tváre ale v celom tele, a tu si dokonca trúfla ešte radikálnejšie riešenie - úplne zahalila telo a skúmala fyzickú premenu iným spôsobom než prepracovaným a precíznym gestickým pohybom, ktorý som si pre seba nazvala „debrisácky nemý výkrik“ a ktorý charakterizuje väčšinu ich posledných choreografií.
Rovnako ma nesmierne zaujala inštalácia planéty nad Stankou, ktorú vytvoril Alex Zelina, jeho personalizovaný svet, na ktorý nás upozornili svetlom až na konci, a kedy sme z toho abstraktného a výrazového uchopenia témy mohli v pokoji len pozorovať zemeguľu zaplnenú miniatúrami ľudských situácií, zväčša zobrazujúcich rozmar, rozklad, banalitu.
Možno by viac dielu prospelo menej divadelné umiestnenie diváka, možnosť pohybovať sa okolo inštalácie voľnejšie a dlhšie, aby som tú úvodnú tanečnú pasáž brala rovnocenne s inštaláciou a naozaj si vychutnala možnosť vhĺbiť sa aj do výjavov, ktoré Alex Zelina umiestnil nad tanečné sólo na bielom baletizole.